Aby mu Oko nezavádzalo, položil si ho za chrbát a zapol; takto videl Zinu a mohol k nej kedykoľvek podísť, keby potrebovala.
S Okom na chrbte sa mu nerobilo dobre. Nebolo ľahko hľadieť na list papiera, na svoju ruku, a pritom vidieť dvere izby, gauč, lampu pripomínajúcu lampáš a ženin okrúhly chrbát. Videl osve každý jej vlas, odlúpený lak na nechtoch na ruke, ktorou si držala zátylok.
Predpokladal, že ju trápi zvada s Proskurinovou. V skutočnosti už na ňu zabudla, vedela si nechať prejsť mimo uší nepríjemné veci, lebo jej bolo jasné, že nervové bunky neregenerujú. Celých desať rokov prežila v hlbokom presvedčení, že Borisovi preukázala dobrodenie, a preto duševne stojí nad ním. Skúmajúc vyblednutú vzorku na opierke gauča, zrazu v sebe pocítila silu skoncovať s týmto daromným vegetovaním, pochopila, že ak ho dnes a navždy vyhodí, otvorí sa jej nový, zaujímavý život. Život, v ktorom jej Boris prekáža. Obrátila hlavu a v otvore dverí videla mužov zhrbený chrbát. Ako vždy si čmáral na tie svoje idiotské papiere, na chrbte mu pobleskoval ten hlúpy prístrojček, ktorým sa chcel pýšiť, a ona sa musela hanbiť pred priateľmi. „Preboha,“ pomyslela si, hľadiac na ten chudý chrbát, „komu som to obetovala desať rokov!“
Nebolo to celkom tak. Už viac ráz bola rozhodnutá opustiť ho, no keď ju výbuch hnevu prešiel, začala triezvo uvažovať a odložila rozchod na príhodnejší čas.
Oko zaregistrovalo jej pohyb, uvidelo, ako obrátila hlavu. Boris sa zamračil a automaticky siahol po lieku.
Ani nepomyslel na to, že Oko je cudzie. Že vidí lepšie ako jeho oči, na všetko zvyknuté a so všetkým zmierené. Pozrel na Zinu, akoby to ani nebol on, ale iný človek, čo ju vidí po prvý raz, zreteľne, do najmenších detailov. Žena s plnými lícami, modrooká, stiahnúc pekné pery, unavene hľadela na mužov zátylok. Oko okamžite mozgu hlásilo, že žena už má toho zátylku plné zuby, že už ju prestalo baviť opovrhovať ním, všetkého má dosť až do podošiev topánok, opovrhovania tou jeho večnou pokorou a nemohúcnosťou v obliekaní, už má po krk hanby pred priateľmi, už sa jej nechce čakať na niečo a je jej strašné čo len pomyslieť, že toto vegetovanie nebude mať konca.
Boris sa až zľakol toho, čo videl. Nebol na to pripravený. Vypol Oko a obrátil sa k Zine. Hľadela naňho vyzývavo, ako keby sa hodila do vody a teraz musí preplávať na druhú stranu.
— Čo je? — opýtala sa.
— Zina…
— Tridsať päť rokov, stále Zina. Nechaj ma na pokoji! Choď si, kam chceš. Do internátu. K svojmu Verchovskému. Hocikde, len mi už daj pokoj…
Nebolo to po prvý raz. Stalo sa to už aj pred rokom, aj pred pol rokom. A on vždy začal Zinu ľutovať a vyčítať si, že sa o ňu málo staral. Vtedy však ešte neexistovalo Oko.
— Dobre, — povedal. Takto reagoval aj pred rokom aj pred pol rokom. — Dobre. Pravdaže, odídem.
Zložil si Oko, odlepil prísavky a opatrne ho poskladal do aktovky.
— V tomto dome ti nič nepatrí, — povedala.
— Nie, — pritakal ako vždy.
V kuchyni si rozložil svoju rozkladaciu posteľ. Už neraz tak spal a Zina, sklamaná ľahkým víťazstvom, vybrala zo skrine prikrývku a razom zaspala na gauči, priam ako mŕtva. Vtom Boris pochopil, že pred ňou nie je ničím vinný. Bol to čudný pocit — nebyť vinný. Keď sa včasráno prebudil, okolo siedmej, zdalo sa mu, že spal iba pár minút, a myšlienky, s ktorými zaspával, zostali a mohol v nich pokračovať z bodu, pri ktorom zaspal.
Postavil čajník na sporák, vzal si svoje papiere, najpotrebnejšie knihy a albumy so známkami. Zina pokojne odfukovala na gauči. Napravil jej prikrývku a snažil sa pochopiť, čo sa stalo, čo sa zmenilo, prečo nie je vinný. Možno, že si včera konečne vyrovnal dlhy. Tak to bude, vyrovnal sa a nikomu nie je nič dlžen. Bolo to krásne — nikomu nie je nič dlžen.
Na stole nechal lístky z práčovne a čistiarne a ešte dvadsať rubľov, čo mal pri sebe, vyšiel na schodište, zastal, pozrel na dvere, ku ktorým prichádzal tisíc ráz, a pocítil novú radosť z toho, že k nim už nikdy nepríde.
Kráčal po ulici, ľudia sa ponáhľali do práce, on sa nemusel, mal čas ešte celú hodinu. Predstavoval si, ako bude Verchovskij prekvapený, keď sa dozvie, že tiež ide na konferenciu. Poteší sa. Do Baku pricestujú spolu, budú bývať v hoteli, budú si pochutnávať na šašlíkoch. Stretne sa s Giinterom Braunom, ktorý napísal, že príde do Baku špeciálne preto, aby sa zoznámil s profesorom Kotkinom. Na Zinu ani nepomyslel.
Sadol si na lavičku na bulvári a pozoroval okoloidúcich.
Po bulvári prichádzala stará chudá žena. Šla, pred sebou natŕčala paličku a klopkala ňou o zem. Šla sebaisto, nenáhlivo, hlavu mala nachýlenú dozadu. Borisovi sa zrazu zazdalo, že je to jeho mama, až ho pichlo v hlave, hoci to nemohlo byť, a ani nebolo.
Keď prišla bližšie, zastala, paličkou prešla pred sebou, podišla k lavičke a dotkla sa jej paličkou.
— Sadnite si, — povedal jej Boris.
— Ďakujem. — Sadla si a obrátila sa k nemu. Zdalo sa, že ho vidí. Trošku previnilo sa usmiala a ozvala sa:
— Často chodím skoro von. Ráno tu je tak dobre…
— Pracujete? — opýtal sa jej.
— Pravdaže. Čo by som si inak počala?
— Prepáčte a čo robíte? — Vopred poznal odpoveď — je učiteľkou.
— Učím na strednej odbornej škole. Neter mi pomáha s novinkami. Počúvam rádio, televíziu…
— Aj ja som dnes vyšiel skôr, — prerušil ju. — Zvyčajne sa človek ponáhľa, mešká. No dnes mi to tak vyšlo.
Prikývla. Vtedy sa jej spýtal, čo sa už nestihol spýtať svojej mamy:
— Prepáčte, ťažko sa vám žije?
— Zvláštna otázka… Nie, nie je mi ťažko. Pravda, stáva sa, niekedy ľutujem, že mi je veľa vecí nedostupných. Ale radšej na to nemyslím. Načo sa roztrpčovať? Som šťastnejšia ako mnohí iní. Oslepla som cez vojnu a veľa si pamätám.
Pamätám sa, ako vyzerajú listy, stromy, domy a ľudia. Môžem si predstavovať. Horšie sú na tom tí, čo sú slepí od narodenia. Pravda, aj oni majú určité výhody…
— A keby vám povedali, že dnes znova uvidíte?
— Kto by mi to povedal?
— Ja.
Usmiala sa.
— Najkrajšia radosť — rozdávať darčeky. Kúzelníkov má každý rád.
— Nie som si istý, či ma voľakto má rád.
Otvoril aktovku. Vedel, že to nesmie urobiť. Čeľov mu odtrhne hlavu, a dobre spraví.
— Teraz uvidíte, — povedal. — Len ma počúvajte. Na sluchy vám pripnem prísavky… Nebojíte sa?
— Prečo by som sa mala báť? Len ma bude bolieť, keď sa váš žart skončí. Je krutý, ale vy ste si to neuvedomili.
— To nie je žart. Počkajte.
Nešikovnými prstami jej odhŕňal vlasy zo slúch, aby prísavky lepšie držali. Ešte stále sa snažila usmievať. Pripevnil jej obruč s prístrojom na čelo. Dve malé deti s lopatkami podišli bližšie k nim, aby videli, čo robí.
Do dlane jej vložil spínač.
— Asi by ste sa nemali pozerať na prudko osvetlené predmety. Nakloňte hlavu. Tu to stlačte.
Jej jemný chudý prst zamrel nad tlačidlom a Boris jej ho pritlačil. Spínač šťukol.
Žena mlčala. Sedela so sklonenou hlavou a Boris sa nevedel odhodlať pozrieť jej do tváre.
Potom namáhavo zdvihla hlavu, obrátila sa k nemu, až uvidel v prístroji záhadné chladné svetielko. Z nevidiacich očí vypadli slzy; na suchej bielej pokožke nechávali za sebou kľukaté cestičky ako dážď na skle.
Bol v rozpakoch. Vstal a povedaclass="underline"
— Do videnia. Viete, neurobil som dobre, nemal som právo… Potom, keď sa spamätáte, zavolajte mi na toto číslo. Volám sa Kotkin.
Na lístok vytrhnutý zo zápisníka napísal svoje telefónne číslo do ústavu.
Prvé vydanie. V spolupráci s vydavateľstvom Mir v Moskve vydalo Vydavateľstvo Obzor, Bratislava, roku 1984