Выбрать главу

Pavlyš sa držal remeňa nad sedadlom a spustil monológ:

— Ľudstvo, — začal s citom, — je najväčším zločincom a iba dlhým kajaním sa môže vykúpiť z hriechov. Istý mudrc povedaclass="underline" „Kde sa zjaví človek, príroda sa zmení na životné prostredie.“ Vo vlastnom záujme sme ho menili, a na prírodu sme nemysleli. Vykynožili sme množstvo živočíchov, podajedny načisto.

— Obvinenie adresujete aj nám, — riekol Jim, — preto, že sme sa dotkli prírody tejto planéty, hoci iba preto, aby nás nepožrali draky.

— Radi by sme im dali pokoj, — povedala Taťjana, — ony nám však nedajú. Držte sa, nadskočíme!

Stroj znova poskočil. Pavlyš by ťažko zrátal, koľko ráz poskočili alebo vhupli do vymolí. Planétochod si kliesnil cestu pralesom, predieral sa potokmi a roklinami.

— Naše myslenie a konanie podlieha starému stereotypu, — pokračoval Pavlyš. — Všetci sme tu ľudia vzdelaní, sedeli sme na prednáškach o nezasahovaní a tak ďalej. Predstierate, že rešpektujete zákony, ktoré si ľudstvo krvopotne stanovilo. No len čo sa vás čosi dotkne, prebudí sa vo vás zabijak. Zabiť draka! Vytýčili ste si nové krédo.

— Nezovšeobecňujte, Pavlyš, — poznamenala Taňa. — Zabijak sa prebudil iba v Leskinovi. To on neverí v priateľstvo s dravcami.

— Neverím, — tvrdo vyhlásil Leskin.

Pavlyš si uvedomil, že jeho monológ nevyvolal želateľný účinok. Aj oni to všetko vedeli. Ľahko sa kritizuje v planétochode, zato už horšie na obchôdzke, keď má človek skontrolovať údaje na prístrojoch a nad hlavou mu krúži drak, čo o ekológii a humanizme nemá ani potuchy.

Planétochod sa prebrodil cez širokú rieku, vyšiel na breh a začal pomaly stúpať do svahu, vyvaľujúc pred sebou veľké stromy.

— Ideme na pahorok? — opýtala sa Taťjana.

— Vari sme už tu? — začudoval sa Pavlyš. — Skúste vyjsť ešte kúsok na nejaké otvorené priestranstvo, no pokiaľ možno nenápadne.

— Museli by sme ísť serpentínami, — vysvetľovala Taťjana. — A možno by sme narobili viac hrmotu, ako keďsa dáme rovno na pahorok.

— Ako myslíš.

Planétochod zahučal, predierajúc sa krovím. Zrazu bolo svetlejšie. Planétochod sa akoby zaboril nosom a ocitol sa na rovnej terase. Za oblokmi bola stráň posiata svištími norami. Vozidlo zastalo.

— Skoro som zrazila svišťa, — riekla Taťjana. — Ťarbák, vyskočil mi rovno pred nosom. Neovláda pravidlá cestnej premávky.

Cez bočné okienko Pavlyš zbadal, ako sa z nory zo päť metrov od planétochodu vystrčila biela úzka papuľa s otrčeným ňufákom, akoby čakala, že ju dakto pobozká. Malé čierne očká hnevlivo zazerali na vozidlo. Malý chobot sa černel od nalepených mravcov. Svišťa vyrušili pri obede.

— Dívajte sa! — vykríkla Taňa. — Malé zaháňajú!

Po čistine sa ťarbavo náhlil svišť. Predné laby sa mu hompáľali pri bruchu, zaháňal k nore dve mláďatá, čo sa priečili, chceli ujsť a zblízka si pozrieť nevídaného hosťa. Nakoniec sa rodičovi podarilo zahnať ich do nory, zakryl ich telom tak, že von trčal iba okrúhly biely chrbát.

— Ideme ďalej? — opýtala sa Taňa.

— Áno, neboja sa nás. Vyjdime rovno na vrch.

Zdalo sa, že sú tam stovky svišťov. Keď zbadali planétochod, nechávali svoju bežnú robotu, postojačky znehybneli, potom pobehli alebo odchádzali pomaly, s patričnou dôstojnosťou. Nad svišťmi sa vznášali roje komárov, no tie si ich nevšímali.

Planétochod zdolal strminu a zastal na kraji širokej holej plošiny s jediným obrovským stromom s ovisnutými vetvami.

20

Hoci bola plošina prázdna, niesla stopy života. Kde-tu sa povaľovali zvädnuté vetvy a kôpky dračieho trusu. Bola podupaná. „Škoda,“ pomyslel si Pavlyš „že expedícia prišla na planétu, keď pršalo. Dážď zmyl z nášho pahorku všetky tieto očividné stopy cudzieho osídlenia.“

— Brloh — významne poznamenal Leskin.

— Lepšie by ste spravili, keby ste odložili pištol, — povedal mu Pavlyš.

— Budem strieľať iba v nevyhnutnom prípade, — v Leskinovom hlase znela rozhodnosť, akoby Pavlyš chcel svojich druhov vydať na milosť drakom, a on jediným záchrancom.

— Ako je to s tým humanizmom? — ozvala sa Taňa.

— Všetko má svoje medze, — povedal Leskin bez úsmevu.

Pavlyš otvoril bočný príklop.

— Nalietajú sem komáre, — upozornil ho Jim.

— Sotva.

— Pozrite sa, — zvolala Taťjana. — Tam, pod stromom!

V jame medzi koreňmi, vystlanej vetvami, ležali tri guľaté vajcia; každé malo v priemere asi pol metra.

— Taťjana, zatiahni tam, — prikázal Leskin.

— Čo chcete robiť?

— Nemiešajte sa do toho, doktor! — vybuchol Leskin. — Už sme boli dosť dlho zhovievaví a rozumní. Vaši favoriti sú agresívne dravce a pre ľudí budú vždy znamenať nebezpečenstvo. Keď je tu príležitosť znížiť počet týchto netvorov, musíme to urobiť.

— Vyzerá to na hystériu. — Pavlyš sa usiloval hovoriť pokojne. — Pokúšate sa merať seba a tunajšie zvieratá rovnakým meradlom a v ich svete zavádzať spravodlivosť z pozície sily.

— To nie je ich svet! To je náš svet! Už nikdy nebude taký, aký bol do príchodu človeka. Je našou povinnosťou zaistiť tu pokoj a bezpečie.

Pavlyš pozrel na Jima a Taňu. Na čej strane sú?

— Leskin, takto nič nezískaš, — ozval sa Jim.

Astronómovi ruka s pištoľou klesla. Napätie sa uvoľnilo.

Všetci mali pocit zbytočnej roztržky. Ticho prerušila Taťjana: — Vezmeme jedno vajce? Najväčšie na svete! Múzeá nám neodpustia, ak to nespravíme.

— Hádam nabudúce? — poznamenal Pavlyš, no nemienil sa priečiť.

Planétochod sa pomkol k stromu, Pavlyš pozrel na Leskina. Sedel pokojne, no lekárovmu pohľadu sa vyhýbal. Pavlyš sa vyklonil z prielazu a pozrel nahor. Nič.

— Nebojte sa, — riekol Leskin, — keby dačo, budem vás kryť.

Pavlyš zoskočil na udupanú zem. Druhý vyliezol Leskin a zastal chrbtom opretý o palubu vozidla. Vyzeral, akoby sa umúdril, Pavlyš však cítil, že čaká na hocakú zámienku, aby mohol vypáliť. „No nič,“ pomyslel si Pavlyš, „hneď odídeme.“ Zobral najbližšie vajce. Bolo ťažké a klzké. Podal ho Jimovi.

— Pozrimeže, aká miniatúra! — vystrčila sa po pás z horného prielezu Taťjana.

Po plošine nenáhlivo cupkal k planétochodu svišť. Chobotček zdvihnutý, labky rozhodené, prejavoval najvyšší stupeň zvedavosti.

— Aj toho berme! — skríkla Taťjana.

Pavlyš vykročil k svišťovi, no znehybnel…

K stromu sa za svištíkom pomaly zakrádal sivý drak. Laby lenivo prekladal, krídla vliekol po zemi, zboku vyzeral ako mudrc premýšľajúci o pominuteľnosti života. Drak tu bol pánom a dobre to vedel. Ľahostajne pozrel na planétochod…

— Dnu! — skríkol Pavlyš na Leskina, predpokladajúc, že mu stojí za chrbtom.

Pavlyš schmatol svišťa ako dieťa, ktoré ohrozuje zlý pes, zvrtol sa k planétochodu, a ani nepohádal moment, keď Leskin začal strieľať do papule približujúcemu sa drakovi.

Zbehlo sa to tak, že v rozhodujúcej chvíli ho nemal kto zastaviť. Pavlyš sa hodil k vozidlu so svišťom na rukách, podal ho Taťjane, ktorá sa ešte nestihla skryť. Jim bol v planétochode, ukladal dračie vajce, aby sa nerozbilo, a nasledujúca minútka sa skladala s viac-menej chaotických zlomkov.

Pavlyš sa vrhol do prielazu, aby sa mohol dostať k riadeniu, veď Taňa so svišťom v rukách by na to potrebovala priveľa času… Pritom stihol postrehnúť, ako postrieľaný drak zastal, sadol si na chvost, otvára žltú papuľu a napína krídla… Leskin doň zúrivo páli ďalej a približuje sa k nemu… a zhora sa ako kameň valí druhý drak…