Pavlyš vyrazil s vozidlom tak, aby odrezal draka od Leskina, a pred ním sa ako v nepodarenom amatérskom filme mihali oblaky, kmeň stromu, kopa hliny, čierne krídla… Len aby Leskina nezachytil… Tresk, hrmot… Jim vyskočil bočným prielazom, pričom Pavlyša buchol do pleca… Taťjana mu pomáhala do planétochodu vtiahnuť astronómovo telo… a dračie pazúry sa zapárali do panciera planétochodu…
Potom nastalo ticho, len v ušiach zvoní a cez to zvonenie preráža chod zapnutého motora a chripľavý ston.
— Musel som, — ozval sa zrazu Leskin tvrdým a pokojným hlasom, — zachrániť Pavlyša… Chcel som… — hlas mu zlyhal.
Pavlyš chcel pustiť riadiacu páku… Nebolo to ľahké, ruky mu priam primrzli ku kovu. Leskin ležal na dlážke kabíny. Taťjana mu rozrezala zakrvavenú kombinézu. V kúte schúlený do klbka driemal svišť.
21
Záchrannú raketu nemohli volať, nemala kde pristáť. Prevoz Leskina do stanice v planétochode bol nebezpečný. Stratil veľa krvi. Pavlyš ho ošetril, ako mohol, dal mu analgetikum.
— Zídeme k rieke, — povedal. Už mu nemal kto protirečiť.
Jim zaujal miesto vodiča. Pavlyš s Taňou pridŕžali Leskina, aby sa až tak nepoudieral. Jim riadil opatrne, planétochod však jednako nadskakoval. Azda bolo aj dobre, že Leskin stratil vedomie.
Keď došli k rieke, planétochod vošiel do vody a zo štyri kilometre plával po prúde. Pri nízkom, miernom brehu, od ktorého sa vo vzdialenosti asi sto metrov začínal nevysoký priehľadný les, požiadal Pavlyš Jima, aby vyšiel na breh a zastal pri prvých stromoch. Leskina vyniesli na trávu. Lekár s Taňou ostanú pri ňom a Jim na vozidle bude uháňať po lieky a záchrannú kapsulu, v ktorej raneného do stanice prevezú bezpečnejšie.
— Aj tak to je nebezpečné, — povedal Jim, keď už bol pri vozidle. — Môžu priletieť.
— Neznepokojuj sa, — ubezpečoval ho Pavlyš. — Draky neprídu.
— Si o tom presvedčený, doktor?
Pavlyš s Taťjanou sa dívali za planétochodom, ako prechádza cez rieku, prediera sa krovinami, vystupuje na vzdialený svah. Zmizol, no istý čas k nim ešte doliehal praskot konárov a hučanie vozidla. Potom ostalo ticho. Leskin chvíľami postonával. Deň bol oblačný, suchý.
— Nehnevaj sa naňho, Slava, — prihovorila sa Taňa.
Sedela vedľa Pavlyša a rukami si obopínala kolená. Pavlyš Leskinovi kontroloval na zápästí pulz. — Chránil ťa.
— Nehnevám sa.
— Dračie vajce sa rozbilo.
— Ani som to nezbadal. A čo svišť?
— Je v kabíne. Ani netuší, čo všetko sa kvôli nemu stalo.
Nad riekou zavial vietor a sčeril vodu.
— Vieš, Taňa, — povedal Pavlyš, — možno čoskoro bude stáť naša stanica tu.
— Na brehu? To by bolo dobre. — Taňu to vôbec neprekvapilo.
— Tebe by sa to pozdávalo?
— Pri vode, dá sa kúpať v lete, keď je horúco. Prečo…?
— Porozprávam ti malý detektívny príbeh. Veď každá detektívka sa končí tak, že detektív v sólovom vystúpení prezrádza svoje omyly a originálne nápady, ktoré ho doviedli k objasneniu, kto vysypal jed do obľúbenej čaše starej grófky.
— Rozprávaj, detektív, — povedala Taťjana. Bola ustatá, znepokojená kvôli Leskinovi a zúčastňovala sa na hre bez zvyčajného nadšenia. — Aj tak zveličuješ.
— Pravdaže. Celá literatúra stojí na zveličovaní. Teda aké boli verzie? Že na planéte žijú troglodyti a draky nás mali za nich. Sotva. Úroveň evolúcie tomu nezodpovedá. Druhá verzia je tvoja: kedysi sem prileteli prišelci, rozhnevali draky, a tie majú dobrú pamäť.
— Rozumiem. To však je hlúposť, a nie verzia.
— Táto verzia nie je horšia ako ktorákoľvek iná. Napokon všetko smeruje k dvom variantom: alebo sme drakom prekážali, alebo nás pokladajú za dakoho iného…
— Mal som šťastie. V deň, keď som sem priletel, ste zostrelili draka. Skúmal som ho. Čo vyšlo najavo? Dračí metabolizmus nie je uspôsobený na spracovanie ľudí. Navyše som zistil, že ani nepríjemné, krvilačné komáre nemôžu upotrebiť našu krv. Kapú od nej. Je to tak, ako keby ľudia zbierali muchotrávky a náročky ich jedli, aby mohli v mukách umrieť. Podstatné je, že jedny aj druhé vyvádzajú iba na našom pahorku. V lese už nie sú.
— A tak vznikla nová verzia, — povedala Taťjana.
— Pravdaže! Nazvime ju verziou tragického omylu. Nechtiac sme obývali cudzí príbytok. Komáre letia za teplom, za teplom svišťov. Keď letia na nás, ako môžu vedieť, že to nie je to pravé teplo? Draky nás zasa pokladajú za čosi iné, za svoju zvyčajnú korisť, za svište.
— Preto keď ťa chcel drak zdrapnúť, zaťal pazúry meter nad zemou? Aj keď som to skúšala s plazením, drak ma minul, zaťal pazúry meter nad zemou. Preto sa vrhajú na svetlé farby?
— Oklamal ich inštinkt. Privykli poľovať práve tak.
— Veď na našom pahorku nie sú svište!
— To nás mýlilo. Inak by bolo ťažko nepochopiť, o čo ide. Preto sme zaujali miesto svišťov v jedálnom lístku komárov.
— A potom kde… — začala Taňa, ale Pavlyš ju prerušiclass="underline"
— To dokazuje, že tu existujú ekologické oblasti. Každý pahorok predstavuje zomknuté spoločenstvo. Komáre žijú v svištích norách, pijú svištiu krv. Je veľmi pravdepodobné, že aj komáre sú svišťom dáko potrebné. Možno, že svište požierajú ich larvy. Svište sa živia mravcami a regulujú ich množstvo… Aj draky majú významnú úlohu v susedstve tohto spoločenstva… No dávajú dobrý pozor, aby sa ich sféry nepomiešali. Požierajú slabých a ťažkopádnych.
— Sedela som na streche, — spomenula si Taťjana.
— Úkaz premnožených mravcov bol pre mňa posledným ťahom na obraze tohto sveta, — vysvetľoval Pavlyš. — Dobre, pôjdeme ďalej. Čo sa stalo? Prileteli sme my a usadili sme sa na pahorku. V čase dažďov, keď život na planéte utícha. Zrovnávame nory, začíname stavať, robíme hluk, svište kapú alebo utekajú do lesa. Tam nemajú zvyčajnú potravu a postupne vymierajú. Pamätáš sa na svišťa, ktorého si priviezla? Bol chorý, napoly zdochnutý. Komáre si v procese evolúcie zvykli na nové svište. Nemôžu odletieť. Nie sú tu svište, letia za teplom, štípu teda nás a kapú. Draky sme pripravili o strechu nad hlavou. Rady by zmenili pahorok, no zrejme každý pahorok má vlastných rodových majiteľov a rozličné dračie rody si na svoje územie nepustia cudzích…
— Čo ak aj tu bude dačo podobné? — Taťjana sa poobzerala a započúvala sa do zvukov lesa.
— Všetko závisí od nás. Kým sa presťahujeme, preskúmame to tu, či zasa voľakoho nevyplašíme.
— Súhlasím, — povedala Taťjana. — Mne sa tu páči.
22
Hviezdolet Segeža sa dostal na obežnú dráhu desať týždňov po tom, čo Pavlyš vymenil doktora Strešného. Vyslal raketu s nákladom pre stanicu. Nina s Pavlyšom šli k pristávacej rampe pešo a malá Taťjana s Jimom dávali do poriadku planétochod — neúnavný pracant začal štrajkovať práve vtedy, keď bolo treba hosťom ukázať, že prišli na ukážkovú stanicu.
Pred páliacim slnkom sa ukryli pod prístrešok vedľa záchrannej rakety. Po klzkom, ligotavom boku rakety sa vinula dlhá reťaz oranžových pavúkov. Na čele najväčší, veliteľ, za ním ďalší podľa veľkosti. Na kove sa pavúky neudržali, podchvíľou podajeden duto spadol na umelú dlážku, a nasledujúce hneď doplnili útvar.
— Našli hniezdo, — povedal Pavlyš.