Pavúky mali rady vtáčie vajcia a jednostaj za nimi snorili po okolí.
— Lupiči, — riekla Nina, — A ako to už býva, zbabelci.
Dlaňou prikryla pavúka výskumníka, pobiehajúceho pred útvarom. Pavúk predstieral, že je mŕtvy. Nina ho hodila do kríkov. Ostatné pavúky sa dali bezhlavo na útek, útvar sa rozpadol.
— Nech si len pobiehajú. Možno si papagáj stihne skryť vajcia.
Cicero, ktorý bol večne s Ninou, bol presvedčený, že hodila pavúka, aby ho on mohol doniesť nazad, nuž sa vrhol do krovia.
— Nechoď ďaleko! — zakričala za ním Nina.
Z vetvy zletel veľký papagáj. Vyhliadol si lesklú gombičku na Pavlyšovom obleku a rozhodol sa vziať si ju na pamiatku. Pavlyš sa zahnaclass="underline"
— Radšej si ukry vajcia. Nevidíš, že idú pavúky?
— Chce sa ti odletieť? — opýtala sa ho Nina.
— Nie.
— Ani ja nie som rada. Tým skôr, že tu je toľko práce a nadlho. Možno jednako ostaneš?
— Strešnij sa vracia.
— Budete pracovať vedno.
— Dobre vieš, že aj tak odletím.
Papagáj urobil ešte jeden pokusný nálet na gombičku.
— Postupne sa zžívame s touto nie príliš priateľskou krajinou. Sme ti veľmi povďační, — povedala Nina.
— Ďakujem. Vyriešili by ste to aj bezo mňa.
— Neviem. Človek je náchylný vystupňovávať násilie. A za každým krokom je čoraz ťažšie vedieť sa pozrieť späť a nájsť prvú chybu. Veď sa mohlo stať, že by sme stanicu zrušili a planétu pre výskum uzavreli dovtedy, kým sa nenájde „účinná metóda boja s útočnou faunou“.
Spoza zákruty sa vynorilo dochrámané čelo planétochodu. Zastal pri hangáre. Z prielazu vyskočila Taňa. Za ňou sa vyvalil Napoleon.
— Nina, — opýtala sa Taťjana, — objednali sme otvorené vozíky. Priviezli ich?
— Hneď sa dozvieš. Vydrž. Kam ideš, Napoleon?
Taťjana dobehla Napoleona a šuchla mu po malom bielom chobote. Urazene si sadol na obhorenú trávu.
Raketa zo Segežu sa ligotala v slnku, pomaly sa spúšťala na čistinu. Prestrašený Cicero pribehol z krovia a ňufák zaboril Nine do lona. Na pavúka zabudol, stláčal ho v labke ako cukrík.
Príklop rakety sa otvoril a na zem sa vysunuli schodíky. Zjavil sa Gleb Bauer, prižmurujúc oči v prudkom svetle. Zbadal Pavlyša, ako vyšiel z tieňa, a zakričaclass="underline"
— Slava, opálil si sa ako na dovolenke!
Doktor Strešnij vyšiel za Bauerom a ihneď pozrel na oblohu.
Nina poznamenala:
— Toho sa človek tak ľahko nezbaví.
Svišť Cicero sa osmelil, vybral sa cez čistinu ku Glebovi a vytŕčal labu celkom ako na žobranie. Veľmi ho rozmazlili.
— Taňa, dobre sa staraj o svište, — pripomínal Pavlyš, — Kleopatra môže čochvíľa vrhnúť.
— Buď bez starosti, Sláva, — upokojovala ho Nina. — Ty si nevieš ani predstaviť život bez svojej Kleopatry.
Gleb sa pri pohľade na Cicera rozžiariclass="underline"
— Čo je to za čudo? Ako sa voláš, pingvin?
Cicero pochopil, že upútal pozornosť, sklonil hlavu nabok a rozmýšľal, ako by sa priživil u nového človeka.
— To sú svište? — opýtal sa Strešnij, sotva pozdravil. — Tak zblízka som ich nevidel.
— Nežobri, — dohovárala Nina Cicerovi. — Lebo priletí drak a uchmatne ťa.
Napoleon vyskočil a pricupkal k ľuďom ako dychtivý hľadač pokladov, čo sa oneskoril pri deľbe nálezísk na Klondiku.
Vysoko vysoko na oslepujúcej slnečnej oblohe krúžil drak, ale ľudí ani svište si vonkoncom nevšímal.
POLOVICA ŽIVOTA
(prel. M. Svitková)
1
Povyše Kaľazina, kde Volga v širokom prudkom ohybe naráža na vysoký ľavý breh, leží veľký ostrov s borovicovým porastom. Z troch strán ho omýva Volga, zo štvrtej riečne rameno, ktoré sa vytvorilo, keď postavili hrádzu v Ugliči a hladina vody prudko stúpla. Za ostrovom, za ramenom pokračuje borovicový les. Od rieky sa zdá byť tmavý, hustý a nekonečný. V skutočnosti ani nie je taký veľký a hustý. Pretínajú ho cesty a chodníčky, vyšliapané v piesku, a preto stále suché a pevné, aj po daždi.
Jedna z takýchto ciest viedla celkom popri kraji lesa, kde sa už začína ražné pole, a smerovala k rieke na druhom konci ostrova. V lete, vždy v nedeľu, keď bolo pekné počasie, prichádzal po nej autobus, ktorý viezol rekreantov k riečnemu ramenu. Rekreanti tu chytali ryby, opaľovali sa. V iné letné dni na brehu pri ceste pristávali motorové člny a jachty a vtedy bolo od rieky vidieť striebristé a sivé stany. Čoraz viac turistov prichádzalo na ostrov. Očakávali, že tu nájdu dokonalú samotu, a preto si starostlivo vyberali miesta medzi stanmi, čo tu už stáli predtým. Keď vystúpili na breh, najprv vyzbierali prázdne konzervové plechovky a smeti po svojich predchodcoch, nadávali na nich za neporiadok, ubezpečovali sa, že zlý vzťah k prírode je barbarstvo. To im však nebránilo v tom, že sami nechávali po sebe na brehu prázdne plechovky, fľaše a papiere. Po večeroch si turisti rozkladali oheň a pili čaj.
Jednoruký, večne zamračený hájnik, ktorý si občas zašiel vykúpať sa na koniec lesnej cesty, už si odvykol rozčuľovať sa kvôli turistom.
Hájnik sa vyzliekol. Pozorne vošiel do vody, nohou dôkladne skúmal dno, aby nestupil na črepinu alebo ostrý kameň. Keď vošiel po pás do vody, zastavil sa, hlboko sa nadýchol a ponoril sa. Plával na boku, zaberal jedinou rukou.
Nadežda a Oleňka obvykle ostávali na brehu. Nadežda umývala riad, lebo pri hájnikovom dome, na druhom konci cesty, nebolo studne. Ak doumývala skôr, ako hájnik vyšiel z vody, sadla si na kameň a čakala ho. Pozerala na vodu a na reťaz ohňov na druhom brehu riečneho ramena, ktoré jej čímsi pripomínali nočnú ulicu v meste a vyvolávali v nej túžbu odcestovať do Leningradu alebo Moskvy. Keď zbadala, že sa hájnik vracia, vošla po kolená do vody, podala mu prázdne vedro, on s ním odplával tam, kde bola voda hlbšia a čistejšia, a naplnil ho.
Ak sa nablízku motali turisti, hájnik si na holé telo navliekol blúzu uniformy a podišiel k vatre. Správal sa prívetivo a zdvorilo, aby ľuďom nenaháňal strach, a pritom obracal hlavu doľava, aby nebolo vidieť jazvu na líci.
Na spiatočnej ceste sa podchvíľou zastavoval, zbieral papiere a kadejaké zvyšky, odnášal ich k jame, ktorú vykopal vždy na jar pri ceste, no okrem neho do nej nikto nič nehádzal.
Ak nemal čas, alebo mimo sezóny, keď boli brehy ľudoprázdne, jednoruký hájnik sa nezastavoval. Nabral vodu a ponáhľal sa domov. Nadežda vtedy prichádzala iba na sobotu, no a Oleňka sa bála večer sama.
Kráčal po pevnej rovnej ceste, ktorá viedla medzi červenkastými, pri zemi tmavnúcimi kmeňmi borovíc, v ktorých podnoží sa cez hustý závoj ihličia predierali kríčky čučoriedok a rástli huby.
Huby hájnik nejedol, nemal ich rád, nuž ich ani nezbieral. Zbierala ich Oleňka, a aby jej urobil radosť, naučil ju, ako ich treba soliť a sušiť na pôjde. Potom nimi obdarúvali Nadeždu, keď prišla za nimi.
Oleňka bola hájnikova neter. Dcéra jeho brata, šoféra, ktorý umrel pred troma rokmi. Obaja, hájnik Timofej Fiodorovič i jeho brat Nikolaj, pochádzali z týchto končín. Timofej sa vrátil z vojny bez ruky a usadil sa v lese. Nikolaj bol mladší, nuž vo vojne nebol. Timofej ostal starým mládencom, Nikolaj si vzal za ženu Nadeždu. Narodila sa im dcéra. Kým Nikolaj žil, hájnik zriedka navštevoval bratovu rodinu. No hneď v prvé leto po bratovej smrti zašiel raz do dediny, na okresnú správu, navštívil aj Nadeždu a pozval ju s dcérkou do hájovne. Vedel, že Nadežda teraz zle stojí s peniazmi, a ani súrodencov nemala. Bola zdravotnou sestrou v nemocnici. Nuž ju pozval k sebe aj s dievčatkom.