Выбрать главу

— Nazrela som dnu. Aj ja som zvedavá… Taťjana!

Taťjana už bola pri planétochode. Otvorila dvere, a kým jej lekár stihol pomôcť, zviazaného svišťa vytiahla von.

— Aj tak som ho už držala, — povedala.

Pavlyš sa sklonil nad svišťa. Ležal na boku a ledva dýchal. Bol veľký asi ako stredný pes. Mal okrúhle, podlhovasté telo, krátke rúčky a nôžky a vzpriamený pri nore by vyzeral ako ozajstný svišť. Tým sa však podobnosť končila — stačilo pozrieť na bielu papuľu prechádzajúcu do malého chobota. Svišť sa metal, snažil sa vymaniť z pút, no robil to akosi nasilu, akoby chcel ukázať, že sa s osudom až natoľko nezmieril, ako sa to môže zdať.

— Len ho nerozviažte, — upozorňovala Taťjana, — lebo ujde. Kde zasa dákeho chytím? Svište sa len tak na ceste nepovaľujú.

Zviera previnilo vzdychlo. Veď ono sa váľalo na ceste.

Nad svišťom poletovalo zopár komárov. Každú chvíľu sa mohol zjaviť drak. Pavlyš odtisol Taňu, zdvihol svišťa a odniesol ho dnu. Bol ľahký a horúci.

O dve hodiny svišť zdochol. Bol vyčerpaný, stýraný všetkými svojimi chorobami. /Nina mala pravdu ako vždy./ Pavlyš ho nevedel zachrániť, preskúmal mu však krv a obsah žalúdka. Svišť službu vede preukázal.

Už sa vytváral pomerne logický obraz, chýbal len posledný ťah. Ako sa Pavlyš zaoberal svojou obeťou, nazrela do laboratória Nina a dala mu zopár otázok. Pavlyš pochopil, že je jej jasné, akým smerom sa uberajú jeho úvahy.

Posledný ťah sa našiel neskoro večer.

18

Pavlyš hral v jedálni šachy so sympatickým Leopoldom, pričom debatovali o umení; obaja uprednostňovali Botticelliho pred Rafaelom; trošku sa vystatovali svojou trúfalosťou, odrazu vbehla veľká Taťjana v ochrannom odeve; vyzerala strašne, ako Marťan zo starého obrázku; strhla si masku a kričala:

— Tu v tomto pekle to už nevydržím! Pošlite ma na Jupiter alebo Merkúr, hoci tam ani vzduch nie je, nech tam aj nič nie je!

— Čo sa stalo? — vyskočil Pavlyš.

— Volá vás Nina, doktor. Nazdáva sa, že vás to bude zaujímať. Je to akési morálne monštrum. Ani myší sa nebojí! To už je priveľa. Kam bežíte?! Oblečte sa! Sú tam komáre. A teba, Pol, nikam nepustím. Prišiel si o nohu, teraz prídeš o hlavu… Budem s tebou hrať šachy.

Pochopiteľne, Leopold ju neposlúchol. Pavlyša dobehol v priechode čudne oblečený. Pavlyš si hneď ani neuvedomil, že z Taťjany strhol ochranný plášť. Lekár Leopolda podoprel a ten na jednej nohe doskackal k východu. Za dverami ich oslepil reflektor a zastavil ich Jimov hlas:

— Stojte! Kto spraví krok, zomrie!

Pavlyš nechápal, či geológ žartuje, a či zase nepresne cituje nejakého klasika. No poslušne zastal. Jimov hlas doliehal zhora, z tmy spoza lúča reflektora.

— Sú na kupole observatória, — povedal Leopold.

Pavlyš sa rozhliadol. Nič. Potom mu pohľad skĺzol dolu. Celú plochu pokrýval čierny tečúci koberec. Akoby zem otvorila všetky póry a vypustila myriady mravčekov. Pripadalo mu, že stojí na brehu rieky, v ktorej tečie ropa.

— Doktor, videli ste už niečo také? — ozvala sa zhora Nina.

— Nie, takú možnosť som ešte nemal, — odpovedal a oháňal sa pred komármi.

— Ak to bude takto pokračovať, — ohlásil sa Leskin, — budeme musieť stanicu evakuovať.

Mravce tiekli pred prahom, na pol metra od Pavlišových topánok. V ich na prvý pohľad nezmyselnom hemžení bolo badať systém, zámer. Hoci každý mravec bežal vlastným smerom, celé to more sa postupne premiesťovalo doprava, na úpätie pahorku.

— Odniekiaľ museli prísť, — povedal Pavlyš. — Kto videl, ako sa to začalo?

Zo strechy nad Pavlyšovou hlavou sa znenazdajky rozľahol hlas malej Taťjany, akoby z dákeho mesiaca, čo vyšiel, aby osvetlil špeciálne túto scénu.

— Išla som do skladu po náhradné súčiastky do vysielačky, pozerám, mravce pobehujú. Zavolala som Ninu, bola s Leskinom v observatóriu. Aj Jim prišiel. Zbehlo sa to tak rýchlo, že som musela vyliezť na strechu a oni na kupolu. Zaujímalo by ma, či je to navždy alebo dočasne?

— Dočasne, — povedal Pavlyš a urobil krok dopredu. — Mravce neštípu, — prehrnul nohou prúd mravcov, ktoré sa čoraz rýchlejšie, ako vodopád spúšťali za hranice osvetleného kruhu.

Ostatní zliezli z vyvýšených miest stanice, až keď už len zadný voj mravčej armády prechádzal po rovinke. Zem bola skyprená, akoby ju pohrabali.

— Teda vyliezli priamo spod zeme?

— Áno, videla som to, — povedala malá Taťjana.

— Viete, mne to pripomína sťahovanie lumíkov, — povedala Nina.

Pavlyš prikývol. Súhlasil s ňou. Nina rozmýšľa takisto ako on. Pavlyš bol na deväťdesiat percent presvedčený, že aj s drakmi sa to dá zvládnuť, a aj vedel ako, no desať percent rizika mu bránilo návrhy predložiť. Do nasledujúceho dňa.

19

Ráno sa Nina opýtala:

— Pavlyš, budete potrebovať planétochod?

— Práve som vás oň chcel požiadať.

— Čo sa deje, na Newtona spadlo jablko? — opýtal sa Jim.

— Spadlo, — prikývol Pavlyš. — Treba ho už iba zdvihnúť.

— Taťjana, skontroluj akumulátory, — povedala Nina. — Ta a späť je to zo 25 kilometrov. A nijaká cesta.

— Nina! — zhíkol Pavlyš. — Ste geniálna!

— Neručím za to, — odpovedala Nina. — Mali sme na to prísť už skôr.

— Nina je vo všetkom najlepšia, — pridala sa k Pavlyšovi malá Taťjana. — Dokonca aj v biológii. Kam ideme, doktor?

Pavlyš sa obrátil k Nine.

— Nerobte sa, Sláva, — usmiala sa Nina. — Viete to lepšie ako ja. K susednému pahorku. Štimt?

— Štimt.

— S doktorom pôjde malá Taňa a Jim. Ostatní zostanú tu!

— Napokon, — prehodil Leskin, — ja som sám sebe pánom…

Cesta lesom bola úmorná, planétochod v pevných, no nie vždy najšikovnejších rukách malej Tane skákal ako koník. Cestujúci si iba zázrakom nedolámali ruky a nohy.

— Ak tomu dobre rozumiem, — ozval sa Leskin, keď planétochod spomalil, predierajúc sa krovím, — ideme sa pozrieť, kde sídlia draky. Ak máme veriť šéfkinej a Pavlyšovej teórii, priletujú zo susedného pahorku. Nuž čože, je to logické…

Zmĺkol, aby Pavlyšovi dal možnosť pokračovať.

— Udrieme na ne priamo v dúpäti?

Vtedy Pavlyš zbadal, že Leskin má pištoľ. Aj Jim si to všimol a povedaclass="underline"

— Len nie tvojím delom, Leskin.

— Nekázal som vám brať zbraň, — povedal Pavlyš.

— Ja, doktor, nemám váš altruizmus. Nemôžete vedieť, čo nás čaká. Skúsenosť mi káže…

Taťjana sa zamračila a nechala planétochod prehupnúť ponad menšiu roklinu. Cestujúci popadali jeden na druhého a rozhovor sa na chvíľu prerušil. Keď vozidlo znovu vyšlo na rovnejší terén, Taťjana povedala:

— Pavlyš je humanista, zato my prieskumníci sme krvilační. Bezbranným drobčekom ubližovať nám Pavlyš nedovolí. Veď majú deti! A Leskin k nim prichádza s olivovou ratoliestkou. Dobre, že mu Nina dovolila ísť s nami. Napokon, bez astronóma stanica môže existovať.

— Doktor, naozaj sa domnievate, — opýtal sa Leskin, nevšímajúc si Taňu, — že treba draky ušetriť?

— Nielen ja. Aj Nina je tej mienky. A Taťjana tiež, podľa mňa…

— Som do nich paf, — podotkla Taťjana a prudko pridala rýchlosť.